Choď na obsah Choď na menu
 


Pohľad Bella:

„Nie!“ zvrieskla som nahnevane a poriadne tresla dverami. Čo môže byť horšie ako vyhodenie so školy? Moji rodičia sú úplní blázni! Najskôr má presviedčajú, že tam mám ísť a nakoniec mi ju prestanú platiť! To je spravodlivosť? Určite nie! Mali by ich za to zavrieť!
„Deje sa niečo?“ spýtala sa ma Amy.
Amy, celým menom Amanda Claire Barlos, je moja spolubývajúca a najlepšia priateľka. Má 19 rokov, vyštudovala strednú školu. Po skončení povinného štúdia so školou sekla. Má krásne, jemné a husté blond vlasy, ktoré jej padajú na plecia. Má krásne modré oči, malý nos a veľké pery. Je to veľmi milá a skromná osôbka. Na prvý pohľad veľmi plachá. Nedôveruje ľuďom, ich dôveru si získava časom. Je tichá a nikdy nepomyslela na nič zlé pre druhých. Dokonale dievča, dokonalá dcéra, dokonalá kamarátka z jednou chybičkou. Pracuje ako prostitútka.
Hodila som sa na svoju obrovskú posteľ a pozerala do stropu.
„Nenávidím ich. Ako mi to len mohli spraviť?“ pýtala som sa.
„Kto mohol čo spraviť?“ spýtala sa ma znepokojene a sadla si na moju posteľ. V rukách ešte stále držala nejaký román. Je to veľmi citlivá a romantická duša.
„Moji rodičia!“ vykríkla som priam šialene.
„Čo mohli také hrozné spraviť?“ spýtala sa ma. „Nekúpili ti tú kabelku od Armaniho?“
„Keby len to! Oni mi prestali platiť školu!“ vykríkla som a Amy zhíkla. Tak toto určite netušila ani v tom najhoršom sne. Zvyčajne takto vyvádzam, kvôli značkovému oblečeniu, kabelkám, topánkam a večierkom.
„Takže budeš musieť skončiť?“ spýtala sa ma. Amy mala v očiach slzy. Je to môj anjelik.
„Nie. Len si ju budem musieť platiť sama. Ale ja neviem, čo mám robiť!“
„Je to jednoduché. Potrebuješ prácu,“ povedala ako samozrejmosť.
„Áno, to viem. A práve toho sa obávam. Ja som nikdy nepracovala. Kto prijme niekoho takého?“  spýtala som sa jej z nádejou.
„No ja by som o niekom vedela...“
„Ale Amy? Snáď nechceš aby som pracovala tam, kde ty?“ spýtala som sa dosť urazene.
„Ale veď si sa ma pýtala,“ pokrčila plecami.
„Ja viem, ale na takú robotu ja nie som. Chcem byť právnička! Ale tým nebudem, kým si nezaplatím tú hroznú školu. Prečo musím chodiť do takej drahej?“ pýtala som sa sama seba. Amy si znova sadla do jej kresla a pokračovala v čítaní jej románu.  Nešťastne som sa zdvihla a vyzliekla si svoje sako.  Na posteli bol hodený môj notebook, tak som sa pozrela na emaily. Jeden som dostala od rodičov:

Milá Bella,

Viem, že si si toho teraz musela prežiť až-až. Ale pochop nás. Až veľmi neskoro sme zistili, že ťa príliš rozmaznávame. Nechceme, aby si bola na nás závislá celý život, tak to chceme v takejto forme pomôcť. Nájdi si prácu a zaplať si školu. Polovičku ti vždy budeme dávať my...

„Amy!“ vykríkla som nadšene.  Amy sa až tak zľakla, že podskočila v kresle a jej kniha jej spadla na zem.
„Čo je?“  spýtala sa ma aj tak veľmi milo.
„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť. Ale moji rodičia budú platiť polovičku školného!“
„Naozaj?“ spýtala sa nadšene a prišla ku mne. Pokračovala som v čítaní.

... ale za to, budeš si platiť nájom. Tvoj byt nie je drahý a nájom stále platíme my. Keď chceš, kde bývať, tak buď budeš platiť nájom, ale budeš bývať u nás. Rozhodnutie je na tebe.
Tvoja mama a otec

„Čože?“ nechápavo som to čítala stále dookola.  
„Choď bývať ku tvojím rodičom. Ja si môžem pokojne nájsť niečo iné,“ povedala mi Amy. Najprv som na ňu pozerala, či si robí srandu alebo to myslí vážne. Podľa jej výrazu, to myslela smrteľne vážne.
„Amy, ja sa nikdy nevrátim k mojím rodičom. Za to, čo mi spravili nie.“
„Oni len chcú, aby si sa so mnou prestala kamarátiť,“ povedala mi Amy smutne. Mala pravdu. Moji rodičia videli iba prostitútku, ktorá sa predávala za peniaze. Ale ja mám Amy rada ako moju sestru. Je to tá najcitlivejšia a najkrehkejšia duša, akú som kedy poznala.
„Moji rodičia ťa nepoznajú. Nikdy ťa ani nevideli. Keby ťa spoznali vedeli by, aká si skvelá.  Nevedia, o čo prichádzajú,“ povedala som jej cez slzy. Keby odišla, tak by som už stratila všetko.

„Nájdem si prácu. Nie je to predsa také ťažké, nie?“ Spomínala som na túto vetu veľmi dlho. Ako som mohla byť niekedy tak naivná? Čo som si myslela? Že práca príde za mnou?
Všade, kde som prišla bolo iba „... máte prax? ... vyštudovali ste to? ... máte 21 rokov? ... môžete pracovať trvalo?“ A tak som to vzdala. Nijaká práca pre mňa nebola okrem jednej, na ktorú som nechcela ani vo sne pomyslieť. Bolo by to ponižujúce, hnusné, nechutné a nedokázala by som to. Nie som taká silná osobnosť ako Amy. Ale ja nutne potrebujem peniaze! S nájmom som už meškala týždeň. Škola našťastie, tak nesúrila. Až o mesiac.  Rozmýšľala som nad týmto krokom veľmi dlho. Rozhodla som tak, ako som sa rozhodla...

 

---------------------------------------------------------------

Prosím o komentáre k mojej poviedke. Čo si o nej myslíte? 
Mellinda

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

wow

(sisa, 12. 6. 2012 21:18)

wow dobre vyborne

Waw

(Heni, 5. 6. 2010 21:30)

Tak toto je napinavy pribeh, a este napinavejsi zaver :)