Pohľad Bella:
Rozhodla som tak, ako som sa rozhodla...
„Beriem to!“ vykríkla som jedného rána pri raňajkách. S Amy sme spokojne raňajkovali v našej kuchyni.
„Berieš, čo berieš?“ spýtala sa ma nechápavo. Neskoro mi došlo, že mi nedokáže čítať myšlienky.
„Beriem prácu. Budem pracovať s tebou! No zo začiatku. Budem si hľadať aj niečo iné, ale budem pracovať ako ty.“
„Chceš byť prosti...“
„Ticho. Dneska tam chcem ísť. Chcem byť to, čo si ty,“ nevedela som to povedať nahlas. Nedalo sa to. Bolo ťažšie, než som si myslela.
„Rozhodni sa ešte. Dneska o druhej tam zájdeme. Máš čas,“ povedala mi a venovala mi úprimný úsmev.
„Už som rozhodnutá.“
Mala som obrovské nervy. Čo budem robiť? Prostitútku? Aké to bude? Určite skončím hneď po prvej noci. Ale ja som vážne zúfala. Zúfalo potrebujem peniaze, na zaplatenie nájmu. Keď chceli rodičia, aby som si našla prácu, tak tu je. Budem prostitútka. To nečakali! Ani ja! Nikdy som ani len v tom najhoršom sne netušila, že raz budem robiť niečo takéto.
Zhlboka som sa nadýchla, otvorila oči a vstúpila dnu.
„Tak? Čo?“ spýtala sa ma nedočkavo Amy, ktorá čakala pred tou... miestnosťou. Nahodila som falošný úsmev.
„Zobrali ma!“ snažila som sa o najšťastnejší hlas. Amy sa na mňa usmiala.
„A kedy začínaš?“
„Dnes,“ pípla som.
„Dnes?“ neveriacky za mnou opakovala. Len som prikývla.
„Si na to pripravená?“ pýtala sa ma ďalej. Ako by sa dalo na to niekedy pripraviť!
„Myslím, že nie. Ale to je určite normálne.“
„Áno to je,“ priznala mi. Keby som vykríkla „áno, teším sa!“ hneď by ma brala domov. Musela som jej klamať. Keby som sa mala pripravovať, tak by to trvalo dlhšie ako rok.
„Tak poď za mnou,“ povedala mi a ja som ju nasledovala. Po ceste Amy každého zdravila a ja som sa snažila dýchať zhlboka, aby som neodpadla.
„Tak oblečieš si toto,“ povedala a ukázala na nejaké spodné prádlo. „A potom si dáš ten župan.“
„Uhm,“ prikývla som a vošla som do menšej „kabínky“. Tam som si dala tú vec na seba a zakryla to tým „županom“. Keby som si na seba dala tričko, malo by to rovnaký efekt. Vyšla som odtiaľ a obula si vysoké ihličky. Musím si nájsť niečo iné, aj keby som mala zomrieť. Vyšli sme na nejakú chodbu, kde už chodili cudzí chlapi a brali si nejaké dievčatá. Stále som sa modlila, aby mi dnes dali pokoj.
„Kto to je?“ spýtala sa nejaká ryšavá Amy.
„Je to moja veľmi dobrá kamarátka,“ povedala jej Amy chladno. Toto bolo po prvýkrát, čo som počula Amy takúto. Ju naozaj musela nenávidieť.
„Tak tá dnes ostane sama!“ škodoradostne sa zasmiala tá veverička. Pripomínala mi to zvieratko. Tými vlasmi, zubami, nosom, dokonca mala aj niečo ako chvost?
„Ešte aby si ty nebola sama!“ povedala jej Amy a ja som sa zasmiala. Ale rýchlo ma smiech prešiel, lebo nejaký obrovsky, mohutný a starý chlap ukázal na mňa. Fuj. Tak toto nie! Bol vysoký a tučkný. Mal staré kakhi tričko oliate najskôr nejakým alkoholom. Ďalej mal čierne nohavice, ktoré už boli napoly rozopnuté, deravé botasky a čiernu mikinu. Bol neoholený a smrdel. Mal veľmi malé oči, ale tie by som aj tak nevidela, lebo jeho čierne mastné vlasy mi padali do očí. Snažila som si ho predstaviť aspoň ako milého. Určite ho niekto odkopol a on teraz utápa svoj smútok tu. Ale nedalo sa. Je to len starý ožran, čo sem chodí každý deň aby si uľavil. Nasucho som prehltla. S ním nikam nepôjdem. ANi keby mi dal milión.
„Hej, ale tá je naša!“ niekto zahulákal...
---------------------------------------------------------------
Prosím komentíky a kritiku. Ďakujem.
Mellinda